Oldřich Urban: Zelené potraviny, kvadruplégia a moja skúsenosť

Oldřich Urban pracoval ako klampiar, dokiaľ v roku 1999 neskončil po vážnom úraze na invalidnom vozíku. Prečítajte si zaujímavé rozprávanie nielen o zranenie a následnej liečbe, ale tiež o prístupe dnešnej medicíny ku kvadruplegii a neoceniteľné pomôcť zelených potravín:

Môžete sa čitateľom na začiatok predstaviť?

Volám sa Oldřich, mám 44 rokov a som vozíčkar. Nie som vozíčkarom od narodenia, na vozíku som 19 rokov. Do 26 rokov som chodil a žil normálny život chodiaceho človeka. Prežil som krásne detstvo na dedine, blízko mesta Lanškroun.

Až skoro do dospelosti som sa príliš o význam stravy pre ľudské telo nezaujímal, jedol som, čo mi chutilo, vlastne som vyrástol na domácej strave, ktorá bola pre život na dedine v tej dobe typická. V každej druhej stavbe sa na dedine chovalo prasiatko a zvieratá všetkého druhu. Rodičia nám často na desiatu do školy dávali chlieb s masťou a oškvarkami. Dnes sa nad tým len pousmejem, pretože v dnešnej dobe je chov prasiatok na dedinách skôr výnimkou.

Kedy sa Vám stal onen úraz?

Úraz sa mi stal v roku 1999. Bol som zvyknutý tvrdo pracovať, vyučil som sa za klampiara a aj keď to bola náročná práca, tak ma nesmierne bavila. Bola mojím koníčkom. Na stavbe sa však podo mnou prepadlo lešenie a v jedinom okamihu som prestal chodiť. Môj život sa od tej doby úplne zmenil. Pri páde som si rozdrvil krčný stavec, došlo k poškodeniu miechy a ochrnul som od pŕs dole vrátane rúk, ktoré zostali čiastočne ochrnuté. V jedinom okamihu sa zo mňa stal kvadruplégik. Zrejme si viete predstaviť aká radikálna zmena to je, keď ako veľmi aktívny človek zasadnete natrvalo na invalidný vozík. Je to naozaj radikálny obrat.

Muselo to byť ťažké...

Na vozíku som mnoho rokov, čím dlhšie na ňom som, tým vzdialenejšia mi je doba, kedy som chodil. Začiatky boli ťažké, každý vozíčkar si tým musí prejsť. Veľa záleží na tom, akým je kto človekom. Buď vás to zlomí alebo naopak, donúti biť sa so životom ešte viac než predtým.

Ako prebiehala liečba bezprostredne po úraze?

Viete aká je dnešná medicína? Popíšem to z vlastnej skúsenosti. Ak ste na vozíku, ste pre lekára vlastne vážne chorým človekom a ako taký potrebujete brať lieky všetkého druhu. A kto slepo verí, že to s ním naše zdravotníctvo myslí len dobre, prikývne na všetko, čo je mu odporúčané. A tak som hneď po úraze začal brať lieky, pretože mi lekári tvrdili, že sa bez nich nezaobídem. Každý lekár mi predpísal nejaké lieky a čoskoro som prehĺtal plnú polievkovú lyžicu liekov denne.

Keď mi z toho začalo byť zle, predpísali mi ďalšie lieky, aby to môj žalúdok vydržal. Skoro po roku, keď som sa už dostal z nemocnice domov, som prehĺtal asi 24 liekov denne. Necítil som sa dobre, bol som neustále unavený, trpel som častými zápalmi. Nebol týždeň, aby ku mne neprišla záchranná služba riešiť niečo akútne.

Navyše som bol neustále nútený jazdiť k rôznym lekárom, ktorí mi predpisovali ďalšie a ďalšie lieky, pre ktoré som si musel často osobne jazdiť. Každý takýto výlet bola vyčerpávajúca a stresujúca akcia na pol dňa. Tak to šlo prvé dva roky po mojom úraze.

Muselo to byť vyčerpávajúce...

Áno, veľmi. Uvedomil som si, že som síce na vozíku, ale ak s tým sám nezačnem niečo robiť, tak ma takýto štýl života úplne zlikviduje. Preto som sa rozhodol pre radikálnu zmenu a lekárom som oznámil, že chcem znižovať množstvo liekov, ktoré beriem. A v tom hľa, nastal veľký problém!

Lekári málokedy zdieľali môj názor, práve naopak. V podstate boli opačného názoru a často mi to vyčítali. Niektorí na mňa dokonca rozčúlene kričali, že tie lieky brať musím a že ich budem musieť brať po celý život. Môj názor, že sa bez niektorých liekov môžem zaobísť, sa lekárom vôbec nepáčil.

Rozhodol som sa preto, že si ich začnem vysádzať sám. Moje telo si už na tie lieky vytvorilo závislosť a tak, keď som nejaký liek prestal brať, telo reagovalo veľmi prudko. Zhoršilo sa mi výrazne brnenie tela, mal som časté, veľmi silné spazmy (sú to prejavy poškodenej miechy) a tie stavy boli skoro neznesiteľné. Povedal som si však, že to vydržím. Rodine som tvrdil, že sa cítim lepšie, aj keď mi bolo oveľa horšie.

Každý týždeň som vysadil jeden liek, nehľadiac na to, čo sa so mnou dialo. Asi pol roka som zažíval hrozné stavy, kedy mi celé telo neznesiteľne brnelo a v rôznych častiach tela dochádzalo k silným „zášklbom“. Napriek tomu som veril, že nastane zlom a on skutočne nastal. Zrazu tieto negatívne prejavy začali slabnúť a to ma veľmi povzbudilo. Vedel som, že nad liekmi vyhrám a že to už nevzdám!

Tretí rok po úraze som už nebral žiadne lieky a bolo mi oveľa lepšie, než keď som tie lieky bral. Teraz už 16 rokov neberiem ani jeden liek. Nie je to malý zázrak? Kde by som asi dnes bol, keby som slepo veril názorom všetkých lekárov? Nech si o tom každý urobí úsudok sám. Naše telá sú živé organizmy a telo má mimoriadne samoliečiteľské schopnosti.

Na úvod ste spomenuli, že ste sa v mladosti príliš nezaujímali o význam stravy. Čo Vás prinútilo zmeniť názor a začať sa o ňu zaujímať o niečo viac? 

Pre človeka je prirodzené chodiť, nie sedieť celý deň na invalidnom vozíku. Sedenie skrátka nie je prirodzené, teda to dlhodobé, a tak sa aj na mne to niekoľkohodinové sedenie každý deň nejakým spôsobom podpísalo.

Asi pred 2 rokmi som začal mať bolesti brucha. Myslel som si, že to zase samo prejde, ale neprešlo. Naopak, zhoršovalo sa to a začalo ma to čím ďalej, tým viac obťažovať, pretože som už ani v noci nemohol normálne spať. Podstúpil som ultrazvuk brucha, potom CT vyšetrenie a nič sa nezistilo, tvrdili mi, že to je neurologického pôvodu, teda spojené s úrazom a s porušenou miechou. Ja som tomu však neveril a tušil som, že problém bude inde.

Ťahalo sa to už príliš dlho a pomoc žiadna. Nakoniec som usúdil, že to bude v žalúdku, takže mi urobili gastroskopiu a bol tam vred. Bral som na to lieky a pri ďalšej kontrole bol vred zahojený. Uľavilo sa mi a zase som sa cítil lepšie. Lenže po čase sa ten problém objavil znova a tak som na to opäť dostal rovnaké lieky. Bolo mi jasné, že sa točím v začarovanom kruhu a že rovnaké lieky nie sú trvalým riešením. Tá predstava, že to tak budem musieť robiť stále dookola, sa mi vôbec nepáčila, preto som začal hľadať inú možnosť.

Ako ste sa dozvedeli o zelených potravinách?

Práve v tejto dobe som si spomenul na rozprávanie mojej ošetrovateľky o zelenom jačmeni. Vtedy, keď o tom hovorila, tak som ju veľmi nepočúval, ale utkvela mi v pamäti informácia, že to pomáha pri rôznych zdravotných ťažkostiach. Povedala mi, že to zoženiem u môjho obvodného lekára Dr. Vejrycha, ku ktorému som v tom čase začal chodiť na biorezonanciu. Tam som si prvýkrát zakúpil zelený jačmeň a pri tej príležitosti som ochutnal aj riasu chlorellu.

Pretože mi to hneď chutilo, rozhodol som sa zakúpiť si oboje naraz. Od 1. júna 2018, akonáhle som dobral lieky na liečenie vredu, začal som si každý deň miešať nápoj z jačmeňa a jesť chlorellu. Bola to láska na prvý pohľad! Šťavu z jačmeňa považujem za lahodný nektár a chlorellu za jej dvojča. Už keď som uvidel to krásne balenia, ktoré oku lahodí a akoby mi hovorilo, pi ma a jedz ma, sme tu pre teba, aby sme ti pomohli.

Kedy ste pocítili prvé zmeny?

po dvoch týždňoch som začal pociťovať výraznú zmenu k lepšiemu. Teraz je to viac ako štvrť roka, čo jem zelené potraviny Green Ways a môžem povedať, že problémy takmer nemám. Spím skoro ako predtým (teda celú noc) a zistil som, že to pôsobí komplexne, pretože sa celkovo cítim lepšie. A čo je veľmi dôležité: „zelenáče“ nemajú na rozdiel od liekov negatívne vedľajšie účinky.

Zelené potraviny vám nezničia pečeň ani obličky, ako farmaceutické lieky, naopak budú vám ich udržiavať v kondícii a dodajú telu komplexný rad vitamínov a stopových prvkov, posilnia imunitu a vaše telo vám za to bude vďačné.

Považujem jačmeň a chlorellu za svojich kamarátov, už sa u mňa doma zabývali a stali sa mojou súčasťou. Myslím si, že mi doslova zachránili život, pretože môj stav sa neustále zhoršoval a klasická medicína mi už nevedela pomôcť.

Sme veľmi radi, že Vám zelené potraviny pomáhajú a uľahčili Vám život...

Áno, musím sa poďakovať všetkým, ktorí sa zaslúžili o to, že sa zelený jačmeň a chlorella pestujú a veľmi sa dbá aj o ich kvalitu, pretože kvalita je nesmierne dôležitou súčasťou zelených potravín.

Ďakujem aj Oľge Vejrychovej, ktorá sa výrazne zaslúžila o to, že som sa s jačmeňom a chlorellou tak skamarátil. Po zakúpení zelených potravín sa hneď od začiatku zaujímala o to, ako môj organizmus na ich pôsobenie reaguje a všetko okolo zelených potravín mi veľmi ústretovo, starostlivo a trpezlivo vysvetľuje.

Pre mňa je zelený jačmeň a chlorella liekom, nemyslím liekom porovnateľným s farmaceutickými liekmi, to by som im ublížil, pre mňa sú skutočným liekom. Chcel by som sa dočkať doby, kedy by človek prišiel k lekárovi a lekár by sa zaujímal o to, čo jeme a pijeme a zelené potraviny by sa stali súčasťou jedálničkov väčšiny populácie.

Skrátka – ďakujem ti zelený jačmeňa a ďakujem ti chlorella, že ste tu pre mňa každý deň.

 

Oldřich Urban, Trutnov